Deň 3.

Zobudilo som sa vraj veľmi neskoro. O pol 11. Podľa mňa sa to celkom dá :D. Konečne sa mi začal tak trochu upravovať režim :3 Pomaličky už prestávam počítať dni. Čím ďalej, tým viac sa mi tu páči. Je to tu síce úplne iné ako doma. Ale život je zmena a kvôli tomu som sa rozhodla byť výmennou študentkou. No dnes som konečne videla niečo, čo sa v celku podobalo na supermarkety, ktoré máme aj v Košiciach :D. Neuveríte mi, čo som tam našla... So sestrou sme skoro zomreli od smiechu. 

A takto sa nakupuje v Paraguajskom supermarkete :DDDD

A dnes som tiež bola vonku s kamarátmi mojej sestry. Šli sme sa prejsť do parku. Samozrejme všetci ľudia z latinskej ameriky sú otvorení a blázniví. Skončili sme teda na detskom ihrisku. Asi po pol hodine hojdania a šmýkania sa sme zbadali jedno malé dievčatko sediace na hojdačke. Bolo úplne samo. Jeden Elin kamarát sa ho čosi opýtal. Asi ako sa má. Neviem. A ona mu iba vystrčila prostredník a povedala fuck you! :D :D :D mohla mať asi 12 rokov. No keby ste videli jej vražedný pohľad hneď by vás prešiel smiech... Chvíľu sa s ňou ten kamarát rozprával... Teda rozprával iba on :D ona mu stále iba ukazovala prostredník a hovorila fuck you... :D :D a nakoniec keď sme už ochádzali a on sa jej pozdravil tak mu iba odpovedala PREPARATE PARA LA NOCHE!!, teda PRIPRAV SA NA NOC!! :D :D :D ... no čo vám budem hovoriť po troch dňoch sa tu cítim ako doma... :D

poviem vám ide z nej strach :D 

Deň 2.

Už pomaly prestávam rátať dni :D ... Nechce sa mi. Za tie dva dni som zlenivela. Ale že mega zlenivela. Takže druhý deň od môjho príchodu sa nič výnimočné neudialo. Celý deň som sa akosi potĺkala po dome. Ráno ubehlo rýchlo. Najzvláštnejšie na celom dni bolo, keď mi dali ochutnať nejakú polievku. Vyzerala ako naša zeleninová iba s mäsom. No plávalo v nej aj čosi čo vyzeralo ako vajce... Neviem vám doteraz povedať či to bolo skutočne slepačie vajce, alebo vajce nejakého úbohého stvorenia... :D Nemala som odvahu opýtať sa čo to vlastne bolo... Nevadí. Poobedie zbehlo tiež rýchlo. Rodičia odišli do práce a sestra na hodinu neviem čoho, a tak som sa venovala mojej mladšej sestre. Taká pohoda... Večer som potom strávila asi hodinu rozprávaním sa s mojim starším bratom. Celý čas si zo mňa robí srandu, lebo mu nerozumiem :D. Nevadí. To sa spraví. Upadala som od únavy ale povedala som si, že to vydržím. So sestrou sme potom surfovali po internete a ani neviem ako boli 2 hodiny ráno :D. Vydržala som! A so spokojným srdiečkom som šla spať...

Deň 1.

Ešte stále nezvyknutá na časový posun som spala a nespala a zobúdzala sa ako mi prišlo... Rozhodla som sa však, že sa chcem poobzerať po okolí. Tak ma moja sestra vzala na malú prechádzku. Prešli sme sa až do centra. Neviem koľko to presne je ale kilometer alebo kilometer a pol to bude určite... Nezdalo sa to však ako taká diaľka. Nie sú tu kopce, po ktorých by ste sa museli šplhať. Pekné rovinky lemované palmamy a kravami :D. Čím bližšie centra sme boli tým viac "motoriek" sa tadiaľ preháňalo. Keď ma zbadali, otáčali sa ako im len krky dovolili a niektorí skoro nabúrali :D. Teraz neviem, či je to kvôli tomu, že som tu nová, či je až tak vidno, že som z Európy alebo preto, že ešte nevideli takú kreatúru ako som ja. V každom prípade mne a mojej sestre je z toho neskutočne smiešno. Najlepšie je keď okolo vás ide motorka a trúby a vy neviete prečo... Až potom mi Eli povedala, že je to kvôli mne :D... Som v rozpakoch. Ale no čo už. Budem si aspoň namýšľať, že sa im páčim :D. Inak čo som si všimla, veľa ľudí tu nechodí pešo. Všetci tu majú motorky, niektorí aj autá... Keď sme sa vrátili domov, zavolali nás pozerať film. Šli sme teda domov k jednému kamarátovi mojej sestry. Samozrejme, že z toho zišlo. Najväčšou atrakciou som bola ja. Najprv tam sedelo iba pár kamarátov. Potom sa kruh rozrástol o bratov a sestry a potom tak s nami sedela celá família a pýtala sa ma na rôzne veci. Najlepšie bolo, keď sa ma pýtali traja naraz. Nevedela som koho mám skôr počúvať a komu skôr odpovedať. Keď už som zase bola unavená a na pokraji svojích síl, usúdili, že bude fajn ak mi dajú pokoj a hodia nás domov. Hneď ako sme prišli, nezmohla som sa na nič iné ako sa pozdraviť, ospravedlniť sa a proste ísť spať... :D

Príchod

Hneď ako som priletela a zoznámila sa s mojou novou rodinou, odviezli ma k nim domov. Maličký domček v jednom z tunajších najväčších miest. Cestou sme stretli rôzne veci od výmyslu sveta, ktoré sa u nás už nevidia. Napríklad po "rýchlostnej" ceste ( oni tu totiž nemajú dialnice) sa ponáhľali zapriahnuté voly... Všade samé malé motorečky, pionery a podobne. Popri cestách na stromoch mandarinky a kravy na každom kroku. Palmy a cukrová trstina... Všetko pekne pokope :D Aby toho na mňa hneď v prvý deň nebolo málo, hneď ako sme dorazili domov šli sme na narodeninovú oslavu jedného z ujov. Keď som tam prišla všetci ztíchli a pozerali na mňa ako na zjavenie :D ... Ja viem. Prišla som z Európy, podľa nich som blondína-miestami ryšavá. Čo ma však prekvapilo a nebudete mi veriť oni vedia, že nie sme ČESKOSLOVENSKO :O. Toto ma normálne dostalo. Oni to vedia! To je asi prvýkrát keď niekomu nemusím vysvetľovať, že nie sme Československo, že nepatríme pod Rusko, alebo že už dávno nie sme Rakúsko-Uhorsko :D. No pýtajú sa ma akým jazykom rozprávame. Nechcú mi veriť, že máme vlastný jazyk- slovenčinu :D. Všetci sa mi popredstavovali, no ja už teraz neviem ako a ktorý z nich vyzeral :D. Po návšteve party som musela ísť ešte na stretnutie z Rotary. Stretla som tam výmenných študentov ale poviem vám nepamätám si už ani jedno z mien, ktoré mi povedali :D. Bolo ich veľa. Budúci, minulí a my, terajší. Všetci však boli neskutočne milí a všetko chceli vedieť. Pýtali sa ma na Slovensko, ako to u nás chodí, ako sa mi páči Praguaj, prečo som si ho vybrala a samozrejme aký alkohol pijeme na Slovensku :D. Po uvítaní a všetkých nutných ceremóniách sme odišli domov. Ja som bola totálne vyšťavená a skoro mŕtva... Nedostatok spánku a časový posun sú zákerná kombinácia :D... Spala som ako zabitá ...

                              Moje sestry :3 môj časový posun na nich urobil dojem :D

Konečne

Po mesiacoch prípravy, po týždňoch papierovačiek, po 23 hodinách letu s časovým posunom 6 hodín som sa konečne dočkala. Letisko Asunción. Moja nová rodina. Aj keď som vyzerala ako vypľutý rezanec s mastnými vlasmi privítali ma veľmi srdečne. Vraj sa na mňa tešili a nevedeli sa dočkať (som zvedavá, ako dlho im to nadšenie vydrží :D).

Až za oceán

Piatok, 19.7.2013, sa začala moja cesta. Na letisko v Budapešti som dorazila asi hodinu a pol pred odletom. Rodičia mi pomohli s batožinou a všekými vecami okolo (check-in, balenie kufra...). Čím viac sa blížila hodina môjho odletu, tým viac som bola nervózna. Ako to dopadne? Zvládnem to? OMG je to môj prvý let od mojich 5 rokov! Kým som mnou čakali rodičia, mala som aký-taký pocit, že všetko bude fájn. Keď som sa s nimi však musela rozlúčiť a už pomaličky ísť na kontrolu batožiny, poviem vám nebolo mi všetko jedno. My Rotariáni máme však šťastie. Nekontrolujú nás až tak dôkladne. Napríklad na moje sako s odznakmi (a teda aj so zicherkami) nepovedali vôbec nič. A ani na to, že môj kufor mal nadváhu :D. Keď som teda prešla kontrolou a dostala do bezcolnej zóny, ocitla som sa ako v novom svete. Nikdy by som si nebola pomyslela, že budapeštianske letisko je také veľké... Cítila som sa tak trochu ako Alica. Nemala som však veľa času na obdivovanie haly, môj boarding time sa blížil, a tak som si musela nájsť GATE. Áno, nájsť, nič zložité. Alebo áno? Poviem vám nie, ale áno :D po 15 minútach, keď som ešte stále nevedela odkiaľ letí moje lietadlo, som sa chcela niekoho opátať. Do rany mi padla nejaká teta v ružovom. Okay, nazbierala som odvahu a opýtala sa jej. Och, koľká škoda, že predávala kozmetiku :D ... Nuž pekne sa mi to začalo. Nakoniec som zistila, že môj let ešte nemal určený GATE :D ... Nevadí. Mali sme trošku oneskorenie, no mne to vôbec nevadilo, keďže som musela vo Frankfurte potom aj tak čakať 5 hodín. Z Budapešti do Frankfurtu je to okolo 2 hodín letu. Lietadielko nebolo veľké, a dokonca som dostala koláčik a pitie :3 :D Pristáli sme, a keď nás autobusikom priviezli do príletovej haly bola som úplne stratená. No nič pozbierala som všetky zbytky síl a začala si hľadať GATE. Tentoraz, to už bolo jednoduchšie. Už som ho mala označený. Už len vydržať  hodín. Prekvapivo mi ubehli celkom rýchlo. Frankfurtské letisko je dobre označené. Jedonucho sa na ňom orientuje. No je fakticky dosť veľké. Teda aspoň pre mňa bolo :D

Toto bol boeing, ktorým som letela z Frankfurtu do Buenos Aires :3

Keď som našla svoj GATE, zo všetkých strán sa ozývala už len španielčina. Nič iné nebolo počuť. Našťastie tam všade mali wi-fi, takže som si mohla volať s budúcou a so svojou rodinou... Čas šiel rýchlo. No keď som nastúpila zase do lietadla, akoby sa zastavil. Let trval ďalších 13 nekonečných hodín. Letela som síce cez noc, no skúste sa vyspať ak cez uličku na vás chrápe akýsi chlap z Ruska, vedľa vás sedí pár, ktorému neustále treba na záchod, pred a za vami mladí chalani z nejakého športového týmu a k tomu všetkému turbulencie... Spať sa teda nedalo, ale mala som telku, slúchadlá, jedlo a piť som mohla kedy som len chcela. :D Milujem však systém splachovania lietadiel... Mala som tú možnosť odtestovať ho. Po 10 hodinách letu som začala odratávať minúty. Ešte 3 hodiny a niečo... Už len 3 hodiny... Už iba 2 a pol hodiny... A tak ďalej. Poslených desať minút nie a nie skončiť. Konečne sme pristáli. OMG. Letisko v Buenos Aires... Tuším malo niekoľko poschodí. Šla som teda zase raz nájsť svoj GATE. Mala som len 2 hodiny do odletu. Chvíľu mi trvalo nájsť ho. Kým mi totiž došlo, že šípka hore neznamená hore ale rovno... :D Nevadí. Našla som. Tu už boli ku mne všetci milí a prihovárali sa (to sako robí zázraky :D ). Po dvoch hodinách čakania a 45 minútach letu som sa dočkala... 

Pekne po poriadku...

Posledných pár dní pred odchodom som odcestovala do Bratislavy. Z rodinných dôvodov ale aj kvôli vízam. Dva dni pred mojim odletom som šla do Viedne pre víza. Hádajte čo. Víza mi nedali. Vraj sa to bude riešiť až v Paraguaji. :D Z tohto som bola trošku nesvoja. Veď odcestujem na druhý koniec sveta, na celý rok, a nebudem mať víza? Tak som sa snažila. Nevadí. Pánovi Eduardovi som sa poďakovala, podala ruku a odišli sme domov.

Tak toľko k vízam... Zatiaľ nemám problém sa tu pohybovať no uvidíme neskôr :D

So sorry...

Už dlho som nič nepridala. Ja viem. Ospravedlňujem sa. Akosi nebolo času. Asi týždeň pred mojim odchodom to začalo naberať rýchlý spád. Tak vám to tu všetko do detailov popíšem. :))

8

Aaaaaaaaaaaa! Konečne som dnes dostala papier, na ktorý už čakám asi tak mesiac. Konečne môžem ísť vybavovať víza, a teda konečne zajtra idem na ministerstvo zahraničných vecí ( znie to desivo, snáď ma tam nezjedia :D ) overiť všetky papiere a potom hor sa do Viedne na veľvyslanectvo k Edymu ( tak som ho familiárne nazvala... Inak je to Eduardo) po víza :3 Už sa nedokážem dočkať. 8 dní. Iba 8 dní a zbohom Slovensko! A iba 9 dní a vitaj Paraguay! Milujem Slovensko, ale už to chce zmenu... A Paraguay je teda nejaká zmena :D... O ďalšom priebehu budem informovať

Que viva Paraguay! Que viva ministerio!

Ak máte nejaké otázky, opýtajte sa. Som tu preto

10

Pomaličky sa mi to blíži. Už dlho iba počítam dni do môjho odchodu. Čím bližšie to však je, tým viac sa ma chytá nervozita. Nervozita z letu, príchodu do novej krajiny, do novej rodiny, medzi nových ľudí... Nie je to nič výnimočné. Skoro všetci mávame takéto pocity, keď ideme niekam do neznáma a celkom sami. Je tu však ešte jedna vec, ktorá mi už tak trochu nedáva spať. Ešte stále nemám víza...
Je to až neuveriteľné, že o 10 dní mám plánovaný odlet (plánovaný preto, lebo ešte stále nemám víza :D ). Dostala som ohľadom víz rôzne informácie. Niekde mi povedali, že ich nepotrebujem. Teda vždy keď prekročím hranice Paraguaya, dajú mi pečiatku akože turistické víza. Pýtala som sa však aj na ambasáde vo Viedni. Tam mi zase povedali, že ich mať musím. Rozhodla som sa vybaviť si ich. Veď čo sa môže stať ak budem mať o jedny víza viac? Snažila som sa zohnať si informácie o tom, ako sa vlastne víza vybavujú. Asi traja ľudia mi povedali tri rôzne postupy. No tak si vyber ktorý -_-. Bez tejto trošky zmätkov by sa to asi nezaobišlo. Nevadí. Vybrala som si teda jeden. Okrem toho, že ešte stále nemám pozvanie do krajiny, bez ktorého mi víza nedajú, som dnes volala aj na ministerstvo, kvôli overeniu pár vecí a oni mi povedali, že celá moja snaha bola na nič. Už na začiatku som vraj kdesi urobila chybu, a tak za 10 dní musím stihnúť všetko čo som už urobila a trvalo mi to asi mesiac...
Ale berme to pozitívne... Už len 10 dní. 10 dní a budem ďaleko preč. :3 Nikdy by som neverila, že sa budem takto raz tešiť na to, že opúšťam všetko čo mi blízke a známe. No zmena nezaškodí. Ani zmena prostredia ani zmena pohľadu na svet... Dúfam, že sa tam niečomu priučím. Aby som nezabudla... Mám málo kufrov. VRRRRR... Nedokážem sa zbaliť. Prečo toho musím brať tak veľa? Napríklad beriem kroj. Idem reprezentovať Slovensko. A čo je viac slovenské ako kroj? Nič... No možno Slivovica :D ale tú brať nemôžem. Beriem ešte veľa darčekov pre moje host rodiny... A samozrejme aj nejaké to oblečenie (vraj si nemám brať veľa vecí, lebo po pár týždňoch sa do nich aj tak nevojdem).
Minule som si skypovala s mojou budúcou host sestrou a poviem vám bolo vtipné... Tak trochu sme si nerozumeli :D Nevadí... Snáď sa to spraví. Podstatné je, že sa ma pýtala, či chcem ísť na party. Totiž v deň môjho príletu sa má konať nejaká ich "fiesta". A moja sestra tam chce prísť v doprovode so mnou. No nie je to milé? :3 Ešte sa ani nepoznáme a už spolu ideme na party. Teda ak neumriem na nedostatok spánku po celodennom lete. :D
No a netešte sa!

Que viva Rotary! Que viva Paraguay! 

:3

15 días faltan...

Tak som si hovorila, že by to chcelo zase nejaké novinky...

Už iba 15 dní a moja výmena sa môže začať :3 Som neskutočne.... Ani neviem vyjadriť slovami všetky tie pocity, ktoré práve mám. Odchádzam na rok preč plná očakávaní. Aká bude moja rodina? Koľko rodín tam vystriedam? Čo škola? A kamaráti? Nájdem ja tam vôbec niekoho? A to najpodstatnejšie.... Budú mi rozumieť? :D ( študujem na bilingválnom gymnáziu, už som v II. ročníku ale aj tak... je to divné :D ) 

A na druhej strane je tu môj domov, ktorý opúšťam. Bude mi chýbať tak veľa vecí.. Rodina, kamaráti, škola, mesto, v ktorom sa po rokoch konečne aspoň trochu vyznám... Budú mi chýbať prestávky strávené pobehovaním po škole, bufet a školské skoro nikdy funkčné wi-fi... Všetci tí ľudia, ktorí mi spríjemnili tie dva roky na škole. Budú mi chýbať bez cielne potulky po meste, keď nestihnem autobus...  Lenže život je zmena, a samozrejme Radáčiová nijako špeciálne nemusí stereotyp tak poďme ho "do tepla". 

Už sa nemôžem dočkať aké to tam bude. Či sa nestratím niekde na letisku ( všetci ma presviedčajú, že je to nemožné, ale môžte sa so mnou staviť, že mne sa to podarí)...

Ale to by som nebola ja keby že mám toľko šťastia a všetko ide hladko. Aj keď už za 15 dní odlietam, ešte vždy nemám víza. Čakám na papiere, ktoré by mi mali prísť priamo z Paraguaya. Už asi mesiac. Zatiaľ vybavujem čo sa dá, no bez týchto papierov víza nedostanem. Tak už len tŕpnem, kedy mi ich už konečne pošlú. Tak mi držte palce, nech sa mi podarí aspoň odletieť :D

RYE is not a year in your life, but a life in one year...