Do nekonečna a ešte ďalej (?)! (part 1)

Po koncerte a Olympiáde bol pár dní skutočne pokoj. Todo tranquilo ako sa to tu hovorí. Len také leňošenie v škole. Decká tento čas využívala na spoynávanie mňa a mojej krajiny. Väčšinu času sme presedeli v kruhu a ja som im rozprávala ako to u nás chodí. Mali dosť veľa (divných) otázok ako napríklad: " Počuj, a máte vy tam aj McDonald's?" Čo by ste im odpovedali vy? Ja som sa pokúsila (ale skutočne len pokúsila, lebo nikto to nepochopil) o vtip. "Nie, nemáme. A vieš čo ešte nemáme? Teplú vodu..." To ste mali vidieť vtedy tie ksichty. Úplne kamenné tváre. Jedno dievča sa odvážilo opýtať sa, či to myslím vážne. Vtedy mi došlo, že tu sa tzv. irónia nepoužíva. Ľudia jej totiž ani veľmi nerozumejú. Keď sme sa už takto rozprávali, prišiel čas aj na otázky ohľadom školy. Teraz som bola na rade ja. Pýtala som sa ako to chodí tu, čo sa bude robiť v najbližších dňoch poprípade týždňoch diať. Školské práce. To sa bude robiť. Že čo to je? Zaplatíte si školský výlet a potom o tom napíšete Trabajo practico (niečo ako report), ktorý potom musíte odovzdať. Píšete tam kde ste boli, čo ste videli, čo o tom m(i)este viete a podobne. Ja som nemala ani šajnu o tom, ako sa to robí, no to je nepodstatné. Som predsa výmenný študent, tak koho to zaujíma?! Haha. 

V utorok ráno som sa normálne chystala do školy. Náš triedny výlet bol naplánovaný na budúci pondelok, takže som si ešte pokojne, bez cestovnej horúčky, chcela užiť deň. Ale kdeže. Zas a znova, tu v Paraguaji nie je isté ani to či máte nos medzi očami alebo oči okolo nosa. Tu sa všetko mení z minúty na minútu a zo sekundy na sekundu. Zišla som do kochyne a hádajte čo. Sestra ma hneď na ráno sprdla, že prečo mám na sebe uniformu a že prečo meškám však už dnes idem na výlet! No tak si ma predstavte. Oči a ústa som mala otvorené dokorán a len som tak čumela ako teľa na maľované vráta. To akože si so mňa snáď robíte srandu nie?! NIE!!! A padaj sa prezliecť! No super a čo si mám vziať a tak? Ja neviem. No dokelu! A kto to mal vedieť keď nie moja sestra? Nevadí. Šla som sa teda prezliecť. Dobehla som do školy, nastúpila do autobusu a všimla si, že tam nie je nikto koho by som poznala. Boli to totiž decká asi tak 5 rokov mladšie ako ja... Supeeeeeeer tak to začína fakt dobre -_-. A to ešte neviete, že som nemala miesto v autobuse, tak ma poslali zohnať si stoličku :D. Áno ja som fakticky sedela na stojičke v autobuse hahaha. To bol teda zážitok. A na konci výletu ju potom jeden chlpec zlomil... Tak veľmi na nej chcel sedieť, tak veľmi sa chcel kolísať až tá stolička toľkú radosť nevydržala :D. Šli sme do mestečka menon Villarica popozerať si akési kostolíky, múzejká a ukončili sme to prehliadkou akéhosi malého parčíku. Ten bol snáď najkrajší. Toto celé trvalo celý deň a potom hurá naspäť do školy. (Tu sa mi tak trochu začalo cnieť po domove. Keď vidíte všetkých tých rodičov čakajúcich na svoje deti. Ako ich objímu a veselo si rozprávajú o výlete a vy si len uvedomíte, že vás nikto nečaká pretože vaši rodičia sú na tisíce kilometrov vzdialení a nemôžete im o tomto výlete povedať skôr ako o rok...)

GALÉRIA... :D

Prvý kostolík 

 Múzejko

Druhý kostolík

Parčík :3 

 Mis amis hehe :D

Dámi a páni predstavujem vám kapibary. Ono sú to pre mňa niečo ako prasatá, ktoré žijú vo vode, a ktoré tu ľudia jedia a považujú za špeci lahôdku (a smrdia)... Brrrr 

Tak toto už hej :3 

A nejaká zastávka niekde v Paraguaji :D

To je na teraz (dnes) všetko. Budem pokračovať hneď ako sa mi podarí ukradnúť si trochu počítača pre seba :D. 

QUE VIVA...!